Jedna princezná dala vyhlásiť, že zoberie si toho mládenca, ktorý bude skromný a ochotný doniesť jej zo sedemdesiatej siedmej krajiny zlaté pierko. Ale musí to byť také pierko, ktoré ju tak ožiari, že oslepne i jej sluha Fero.

A tak sa stalo. Veľa-preveľa pytačov chodilo, ale každý vyšiel bez svojej vlastnej ruky a tak sa rozchýrilo, že po celom okolí nepribúdajú pytači, ale naopak!  Odbúdajú. A tak už v celom kráľovstve žili iba dievčatá a ženy.

No jeden mládenec Juro zostal doma a nevedel o princeznej Alžbete. Veď kto by o nej vedel! Bola aj dobrá a pekná, ale v srdci mala veľký jed a nenávisť.

Nuž dozvedel sa o princeznej Alžbete a šiel za ňou. Ona mu takto rečie:

„Ty?! Ty chudobný smoliar!!! Ty si sa opovážil vojsť do môjho kráľovstva?! Stráže!! Stráže!! Odveďte ho do tej najhlbšej temnice! A bude tak!“

„Ale ja som ti chcel priniesť to zlaté pierko.“

„No dobre. Stráže, pusťte toho chudáka!“

A tak sa vydal na cestu. Bratov už nemal a tak išiel sám. Šiel, šiel, až tam nakoniec prišiel. Bol to veľký a čarovný les. Prišiel k jednému domčeku a k studničke. Bola tam ježibaba a darovala mu to pierko, ale len pod jednou podmienkou, že keď budú mať dve deti, jedno jej musí dať.

„Dám ti všetko, čo si len budeš žiadať, len mi daj to pierko.“

I dala mu to pierko.

Bola svadba, mali deti. Ale s ťažkým srdcom sa bral do lesa náš Juro. A predsa mu ježibaba raz vrátila dcérku.

A čo princezná Alžbeta? Tá sa poučila a šťastne a spravodlivo žili až do smrti.

Emka Demeterová, 3.B (napísala ešte ako druháčka)